Kniha Emocionálna inteligencia od autora Daniela Golemana nám hneď po prvých 10 stranách dala vedieť, že nevieme ovládať svoje emócie. Pričom sme si celý život mysleli, že svoje emócie zvládame celkom normálne. Nie, nezvládame. A nezvláda ich ani veľmi veľa ďalších ľudí. Svoje emócie vie dokonale ovládať iba málokto. Viete sa to však naučiť.
Milujeme knihy, v ktorých sa nachádza množstvo príkladov z vedeckých výskumov. V tejto knihe sa okrem ,,klasických“ výskumov, ktoré trvajú pár rokov nachádzajú aj výskumy, ktoré sa vykonávali napr. niekoľko desaťročí na tisícoch novorodencoch len kvôli tomu, aby vedci zistili, ako reagujú novorodenci na ich matky.
Kniha Emocionálna inteligencia má 432 strán a obsahuje veľmi výživné texty opísané na pravdivých príkladoch. Postupne prechádzate od vysvetlenia rôznych druhov emócií až po vplyv emocionálnej výchovy na deťoch. Keby tak na našom malom Slovensku začali postupne učiť v školách i to, ako vhodne používať svoje emócie, naše spolunažívanie medzi rôznymi skupinami by mohlo byť o niečo lepšie. Kniha je vydaná vo vydavateľstve Citadella, z ktorého vyšlo okrem iného i ďalšie skvelé dielo, Prečo spíme.
Aké emócie vlastne poznáme?
Emócie rozdeľujeme do základných kategórií ako sú hnev, smútok, strach, radosť, láska, prekvapenie, znechutenie a hanba. Medzi hnev sa radí napr. zúrivosť, pobúrenie, mrzutosť, zlosť, podráždenie atď. Ku smútku patrí žiaľ, zármutok, sklesnutosť, osamelosť a iné. Medzi strach patrí úzkosť, zlá predtucha, nervozita, preľaknutie, napätie atď. Radosť predstavuje šťastie, potešenie, spokojnosť, úľava, vzrušenie, eufória, hrdosť pobavenie a mnohé ďalšie. Lásku vieme vnímať aj ako prijatie, priateľstvo, dôveru, vľúdnosť, zbožňovanie, pobláznenie. Prekvapenie predstavuje šok, údiv, úžas či začudovanie. Znechutenie môžeme cítiť ako pohŕdanie, výsmech či odpor. Poslednú hanbu môžeme cítiť ako vinu, zahanbenie, výčitky svedomia, trápnosť či ľútosť.
Všetko začína v detstve
Autor v knihe opisuje aký dôležitý vplyv má správanie a zážitky z detstva na celý náš život. Toto vedia aj všetci rodičia. Matky sa snažia chrániť svoje deti pred všetkými nástrahami, čo je v poriadku. Treba si však uvedomiť, že ochrana pred zlým svetom by mala mať niekde svoje hranice. Ak svoje dieťa napríklad nepúšťate von s kamarátmi, pretože vy z toho máte zlý zážitok, na vašom dieťati sa to môže ukázať o pár rokov neskôr, kedy bude mať problém nadviazať vzťahy nielen partnerské, ale napríklad aj vzťahy pracovné. Matka síce bude spokojná, že urobila všetko preto, aby jej dieťa ostalo v bezpečí, avšak urobila to pre svoje dobro, nie pre dobro dieťaťa. Znie to nepríjemne, no dieťa musí všetko okúsiť samo.
Nie všetci sme dokonalí v prejavovaní emócií. Pri deťoch sa však svoje vlastné emócie naozaj snažme ovládať a nereagujme impulzívne. Dieťa si predsa veľmi rýchlo vie zapamätať to, ako sa rodič v určitej situácii správa a toto správanie bude opakovať aj v iných situáciách, ktoré vyhodnotí ako podobné. Dieťa vníma aj vtedy, kedy si myslíte, že ešte ničomu nerozumie. Práve to. Dieťa tomu ešte nerozumie a vy mu musíte istým spôsobom vysvetliť, prečo sa tak správate v danej situácii. Ideálne je, ak sa s dieťaťom rozprávate o jeho a vašich pocitoch. Ak budete s dieťaťom postupne rozoberať to, ako sa cíti, prečo sa tak cíti a čo tomu môže nasledovať, môžete z tohto malého človiečika vychovať človeka, ktorý si bude plne vedomí svojich emócií a bude ich vedieť ovládať.
Mali by sme emócie utlmovať?
Nie, to veru nemali. Emócie by sme nemali utláčať, avšak mali by sme ich vedieť ovládať/regulovať. Ak ste smutný, buďte smutný. Smutným môžete byť aj dlhšie. Ak však toto smutné a depresívne obdobie presiahne ,,normálnu“ hranicu, stáva sa z toho emócia, ktorá ovplyvňuje celé vaše správanie a život. Vedeli ste však o tom, že existujú ľudia, ktorí kvôli poškodeniu časti mozgu nepociťujú žiadne emócie?
Vplyv psychoterapie
Najviac nás prekvapilo, že sa človek dokáže dostať z traumy. V medicíne v našich končinách sa príliš často neskloňuje slovo psychoterapia. Ak sa niekto dostane ku psychoterapeutovi v našich končinách, považuje sa za ,,slabý kus“. Psychoterapeut nás však dokáže postupnými krokmi dostať aj z traumy, ktorá je v nás dlhé roky zakorenená a kvôli ktorej nedokážeme žiť plnohodnotný život. Psychoterapeut nám dokáže pomôcť dostať sa z ťažkých spomienok, ktoré nám bránia v bežnom živote. Ak máte problém, nebojte sa vyhľadať odbornú pomoc.
Vedeli ste o tom, že emócie sa môžu aj vyučovať?
V San Franciscu na škole Nueva začali vyučovať žiakov predmet emocionálna inteligencia. Každú túto hodinu si na začiatku sadnú žiaci s učiteľkou do kruhu a očíslujú svoje celodenné emócie číslom od 1 po 10, kedy 1 znamená, že sa cítia úplne zle a 10 znamená, že sa cítia vynikajúco. Takisto musia povedať, prečo sa tak cítia. Ďalej sa vyučujúca s deťmi rozpráva, čo ovplyvnilo ich náladu, prečo reagovali tak ako reagovali a následne ich pomocou rôznych metód učí ku zlepšeniu emocionálnej inteligencie. Privítali by ste takýto predmet aj na našich školách alebo to vnímate ako zbytočnosť? Podľa môjho názoru učiť k zdravému používaniu emócií nie je vôbec zlý nápad, pretože by sme si tak mohli postupne vychovať generáciu ľudí, ktorí budú zdravo uvažovať nad medziľudskými vzťahmi.
Učitelia na škole Nuevo si všimli, že vďaka modelovým situáciám na tomto predmete sa deti začali postupne rovnako prejavovať aj v reálnych situáciách, čo pomohlo v komunikácii nielen medzi žiakmi, ale aj medzi žiakmi a učiteľmi.
Škola však nie je jediným miestom, kde sa deti stýkajú s emóciami. Najviac sa s nimi stýkajú v rodinnom prostredí. Preto by mala byť rodina prvá, ktorá vie ovládať svoje emócie a najmä by mala byť miestom, kde sa s emóciami stretnú. Je síce jednoduchšie dať dieťaťu do ruky modernú techniku a mať svoj pokoj, ale naše mamy a babky netrávili toľko času s nami len tak pre nič za nič. Všetko má svoj význam a takisto komunikácia v rodine by mala mať popredné miesto.
Úryvok z knihy Emocionálna inteligencia
Na strane 304 sme si prečítali zaujímavý úryvok o epidémii depresie, ktorá sužuje nové generácie. ,,Prelom tisícročí sa považuje za vek melanchólie, podobne ako sa dvadsiate storočie považovalo za vek úzkosti. Podľa medzinárodných údajov nastáva epidémia depresie, ktorá sa rozširuje v celosvetovom meradle a ide ruka v ruke s novým moderným spôsobom života. Od začiatku dvadsiateho storočia hrozí každej novej generácii na celom svete väčšie riziko ochorenia na hlbokú depresiu než predchádzajúcej generácii. Nejde pritom len o smútok, ale o paralyzujúcu apatiu, skľúčenosť, sebaľútosť a nesmiernu bezmocnosť. Pritom výskyt takýchto epizód sa posúva do nižšieho veku. Detská depresia, ktorá voľakedy vôbec nebola známa (alebo aspoň nebola rozpoznaná), sa dnes objavuje ako súčasť modernej scény.“
Vďaka knihe Emocionálna inteligencia som veľmi rýchlo pochopila, že svoje emócie by som mala vedieť lepšie rozpoznať a okamžite ako niečo začnem cítiť, ten pocit musím pomenovať. Musíme totiž vedieť, čo práve prežívame. Ak sa chcete dozvedieť niečo viac o emóciách, nielen vašich ale aj o emóciách a správaní sa druhých ľudí, túto knihu vám odporúčam všetkými desiatimi.
Foto: Unsplash.com, vlastný archív
