Život ide vždy ďalej. Aj keď sa niekedy cítime pod psa, nemáme náladu, cítime sa depresívne. Život ide aj tak ďalej. Hodiny, dni či mesiace neustále plynú a my máme čas sa zo všetkého otriasť.
Aj keď niekedy to nie je veru jednoduché. Niekedy sa potrebujeme vyrozprávať, vykričať, vyplakať. Niekedy sa stačí ísť prejsť, niekedy musí prejsť jedno dlhé obdobie, aby sme sa opäť na pár chvíľ ustálili. Niekedy stratíme zošit z matematiky, prácu, blízkeho človeka. Všetko sú to situácie, ktoré nás hlboko zasiahnu. Prirovnávať stratu zošita z matematiky a stratu blízkeho možno nie je až také logické. Pre malého človiečika, ktorý však má všetkých svojich blízkych, je strata zošitu z matematiky nepredstaviteľná bolesť, pretože ten zošit potrebuje.
Keď človek vyrastie, potrebuje prácu aby mohol žiť dôstojný život, či užiť si tých pár pozemských rokov aspoň o niečo viac. Ak však príde ku strate blízkeho človeka, s takouto ranou sa vyrovnáva len ťažko. Úprimne, doprajme si smútok. Doprajme si pocítiť emócie nešťastia, ktoré nás v tých chvíľach držia na mieste. Ak sa s týmito pocitmi vyrovnáme, život pôjde vždy ďalej.
Život pôjde ďalej aj vtedy, ak sa rozhodneme prestať stýkať s priateľmi, ktorí nás držali v úzadí. Toxické medziľudské vzťahy dokážu urobiť veľkú šarapatu s ľudskou psychikou. Dokážu sa s našim rozumom zvláštnym spôsobom zahrávať, až máme pocit, že my sme tými zlými.
Na sociálnych sieťach to vyzerá tak, že všetci sú len krásni, zdraví, štíhli, chodia na dovolenky, majú skvelé rodiny a nepoznajú problémy. Opak je, samozrejme, vždy pravdou. Nie všetci majú také dokonalé životy. Na sociálnych sieťach svoje problémy dokonale zakryjú falošným úsmevom a možno aj falošnými vzťahmi. A život ide stále ďalej.
Do všetkého musíme dozrieť. A ak do našich krušných období dorastieme, vieme ich pustiť, aby život mohol ísť ďalej.
Foto: Unsplash.com
